| HISTÓRIA FARNOSTI |
Nitrianske Pravno patrilo k bojnickému panstvu a bolo do začiatku 15. storočia filiálkou Bojníc. V roku 1401 magister Juraj s matkou Helenou, vdovou po vplyvom palatínovi Leustachovi de Jolsva, zriadili samostatnú farnosť. Vtedy už malo mestečko výsadu mestského zriadenia (v r. 1335) s názvom Prona Theutonicalis neskôr Aranprouwa (Zlaté Pravno). K farnosti patrili filiálky Tužina a Vyšehradné, koncom 16. storočia boli pričlenené filiálky Malinová, Chvojnica a Solka. Prvým farárom bol Andrej Renis, ktorý spravoval farnosť v rokoch 1401 až 1464.
Juhovýchodnú časť rozsiahleho námestia uzatvára najväčšia stavba v Nitrianskom Pravne - Rímsko-katolícky kostol Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa. Hlava sv. Jána Krstiteľa na tanieri bola po dlhé storočia erbovým znakom mesta a súčasťou výzdoby mestskej pečate a dnes obce. Pôvodný kamenný gotický kostol bol postavený v prvých desaťročiach mestského zriadenia. Hospodárska prosperita baní na zlato, rozkvet mesta a bohatý particiát v 14. storočí, to bol dôvod na zriadenie farnosti. V druhej polovici 16. storočia zasiahlo farnosť reformačné hnutie. Kostol spočiatku slúžil katolíkom i evanjelikom a postupne zásahom bojnických zemepánov Thurzovcov, ktorí v roku 1527 prestúpili na protestantskú vieru. Evanjelici ovládli kostol i faru, v rokoch 1560 až 1660 spravovali farnosť evanjelickí pastori.
V období stavovských povstaní v 17. storočí bolo mestečko viac krát vyrabované a časté požiare poškodili niektoré historické stavby. V roku 1605 Bocskayovi kuruci vypálili kostol a zničili zvony. Až počas panovania nových zemepánov Pálffyovcov a zásluhou grófky Františky prebehla silná rekatolizácia, ktorá v prevažnej miere udržala jednotlivosť viery. A však v roku 1678 Thökölyho vojská znovu spustošili kostol a vypálili školu. Po roku 1819 bolo potrebné kostol i faru zrenovovať. Miestny farár a rodák Anton Alojz Tenczer dal opraviť vežu s hodinami, obnovená bola strecha a celý objekt bol zvonku i zvnútra vymaľovaný. Neprešlo ani osem rokov, kostol, fara, radnica s takmer celým námestím a domy okolitých ulíc ľahli popolom. Dňa 22. júla 1827 z komína bytu miestneho učiteľa vyšľahol plameň a za pár hodín sa požiar rozrástol do celého širokého okolia. Horúčava roztopila vežové hodiny a odtrhnuté zvony prerazili chrámovú klenbu. Dlhotrvajúce rekonštrukčné práce a pre liknavosť, nezáujem zainteresovaných kostol nemohli zachrániť. Kostol chátral ďalej. 8. októbra 1896 z bezpečnostných dôvodov bol úradne uzatvorený. Mestská rada pod tlakom obyvateľov rozhodla, že kostol bude okrem veže a kaplnky sv. Michala zbúraný a postavený odznova. Práce na prestavbe začali v roku 1904 podľa plánov budapeštianskeho architekta Otta Sztehlu.
V nasledujúcom roku bola stavba kostola dokončená a po dotvorení vnútorného zariadenia bol 1. septembra 1907 slávnostne konsekrovaný. Slávnostnú bohoslužbu konsekrácie chrámu predsedal miestny rodák a titulárny biskup z Tinini Dr. Pavol Jozef Lányi Kézmarki. Chrám je postavený v neogotickom štýle.
Sanktuárium je polygonálne a má široké trojdielne okná s umeleckou vitrážou. Kostol je trojloďový s krížnou loďou, ktorá je vytvorená pred sanktuáriom. Retabulum so svätostánkom je vyhotovené z tvrdého moreného dreva a v jeho strednej časti sa nachádza plastika Šťastia sv. Jána Krstiteľa, po bokoch sú umiestnené štyri bočné oltáre. V zadnej časti chrámu je kaplnka Božieho hrobu a gotická kaplnka sv. archanjela Michala zo 14. storočia. Obvodové múry spevňujú oporné piliere. Vstupné priečelie je vyzdobené sochami apoštolov sv. Petra a Pavla.
Blízkemu okoliu a mestečku dominuje Kalvária, svojou krásou je ozdobou celého kraja. S myšlienkou postaviť kalváriu na vŕšku Galgenberg pri časti obce Solka prišiel miestny rodák Anton Richter v roku 1927 pri spomienkových slávnostiach pripomínajúcich sté výročie katastrofálneho požiaru mesta. Anton Richter banskobystrický kanonik bol aj hlavným donátorom stavieb a organizátorom prípravných a dokončovacích prác. Podľa zahraničných vzorov projekt vypracoval banskobystrický staviteľ Mikuláš Wihl. Stavbu riadili miestni rodáci Anton Kóberling a Ján Kotschner. Celá kalvária má dva kostoly tri kaplnky 14. riadnych a 6 doplnkových zastavení. Slávnostné posvätenie dolnej časti kalvárie sa konalo 8. septembra 1934 provinciálom rádu františkánov Viktorom Novajovským. Hornú časť posvätil 19. septembra 1937 miestny farár Jozef Petruch. Vŕšok, na ktorom bola postavená kalvária sa premenoval na Kalvarienberg. V každej zo štrnástich riadnych zastavení je reliéfny obraz z polychrómovanej masy. Na vrchu kalvárie je kostol Ukrižovania. Má oltár z kararského mramoru a pozadie oltára tvorí kamenný múr, ktorý predstavuje vrch kalvárie na ňom sú kríže Krista a lotrov so sochami Panny Márie, sv. Jána a Márie Magdalény. Okrem iných pobožností každoročne na sviatok Povýšenia sv. Kríža býva na kalvárii pút'. V predvečer Veľkého piatku po sv. omši Pánovej večere na Zelený štvrtok koná sa tu pobožnosť Krížovej cesty.
22. júla 1696 bolo v Nitrianskom Pravne založené Bratstvo sv. škapuliara. Dôvodom šírenia mariánskej úcty v tomto období bolo posilnenie katolíckej viery po predchádzajúcom 100 ročnom období protestantizmu. Počas 300 ročnej úcty Karmelskej Panny Márie v Nitrianskom Pravne sa nepretržite každoročne v nedeľu po 16. júli koná pút', počas ktorej sú i v súčasnosti prijímaní členovia do tohto bratstva.
Oslavy 600 rokov farnosti sa uskutočnili v Nitrianskom Pravne 13. - 15. júla 2001.
Jozef Soľava
Literatúra:
Stephan Mathias Richter, Silvester Schwertsik - Deutsch Proben wie es daheim war.
Štefan Buran - Nitrianske Pravno 1985
Vdp. Jozef Kraus a Ladislav Pročka 2001
| ||
