| ÚVODNÍK |
„Komu zvonia do hrobu“
Motto z Hemingwayovho románu
Nikto nie je ostrov sám pre seba
Každý je kúskom kontinentu, časťou nejakej pevniny
A ak more spláchne hrudu, Európa sa zmenší
ako by to bol nejaký mys
ako by to bol majetok tvojich priateľov
či majetok tvoj.
Smrťou každého človeka ubúda zo mňa,
lebo som časťou ľudstva.
A preto sa nikdy nepýtaj
komu zvonia do hrobu
Zvonia tebe.
Len jeden výsledok každej vojny je istý. A platí to aj s pred šesťdesiatich rokov. všetky obete druhej svetovej vojny – vojaci, partizáni, ale aj ženy, starci a deti – predsa len nezomreli márne. Ich obete sú svedomím tohto národa, sú súčasťou jeho kultúrneho dedičstva, sú pokladom, ktorý by sme mali opatrovať vo svojich mysliach a srdciach. Česť ich pamiatke.
Tento priamy kontakt s ľudským utrpením, ktoré priniesla druhá svetová vojna, nám však, žiaľ nahrádza veľké množstvo lokálnych konfliktov, ktoré máme možnosť vidieť v priamych televíznych prenosoch. Už v škole nás učili, že vojny delíme na spravodlivé a nespravodlivé, na okupačné a obranné. Ale i tie najspravodlivejšie vojny prinášajú jeden obrovský paradox. Trpia v nich v nich ľudia, ktorí o nich nerozhodli, nerozhodli sa bojovať v nich a nemajú žiadnu vinu na konflikte, ktorý sa pokúša vojna riešiť.
V dnešnom informačnom chaose je otázka spravodlivosti, či nespravodlivosti vojny len otázkou, z akej strany vám „pravdu“ naservírujú všemocné médiá, ktoré sú, samozrejme slobodné, len v ich pozadí zvyčajne niekto stojí.
A tak postupne prídete na myšlienku, že žiadna vojna nie je spravodlivá, že neexistujú také veľké slová, také veľké idey, v mene ktorých je možné obetovať životy nevinných, lebo pri každej vojne už dopredu vieme, že v nej bude obetovaných niekoľko tisíc nevinných ľudí. Žiadny človek, nech je i v tej najvyššej politickej funkcii, nemá morálne právo narábať s ľuďmi okolo seba ako so živými figúrkami na šachovnici a v prípade potreby obetovať niekoľko tisíc pešiakov.
Ľudský život je posvätný. Na tom stojí celá ozajstná kultúra a civilizácia. A tieto základy našej civilizácie každá vojna barbarsky pošliapáva. Po každej vojne sme o krok späť. Sme bližšie k agresívnemu zvieraťu v nás, ktoré sa už tisícročia snaží krotiť kultúra a náboženstvo.
A tak, 60 rokov po skončení druhej svetovej vojny, stojí pred nami základná otázka. Kam sme pokročili za tých šesťdesiat rokov? Poučili sme sa z miliónov obetí, ktoré priniesla táto vojna a z ďalších stoviek a tisícok obetí, ktoré denno-denne prinášajú lokálne konflikty?
Toto by sme sa mali pýtať nielen sami seba, ale aj ľudí, ktorí nás zastupujú pri rozhodovaní o veciach vojny a mieru. Na takýchto postoch sú zvyčajne ľudia silní,rozhodní a pripravení niesť následky svojich činov. Škoda len, že to už nie je tak, ako kedysi v stredoveku, keď veliteľ skutočne a fyzicky stál na čele svojho vojska. Takýto spôsob boja by možno pomohol odvrátiť viacero vojen. A štátnici naďalej rokujú o mieri, obrazne povedané, sediac na súdkoch s pušným prachom.
Vojna je prerušená pieseň. Zastavuje rast stromov a pukom nedovolí rozvinúť sa....
Aký krehký a chúlostivý je mier. To nie je sentimentálna pieseň ...
| ||
