| By? u?ite?om je úžasné! |
Učím na ZŠ v Nitrianskom Pravne už 29 rokov. Prešiel som už všeličím. Zo súdruha učiteľa sa stal zo mňa pán učiteľ, či aj „Pán učiteľ“, to musia posúdiť iní. Posledných 5 rokov som robil zástupcu riaditeľa školy. Riešil som problémy detí i dospelých a zistil som, že s dospelými je to niekedy horšie ako s deťmi.
Prišiel teda deň, keď som sa stal znovu „normálnym“ učiteľom. Na našej škole sa konal Lesetag - deň dramatizácie textov v nemčine. Ja som výmenou za kolegyňu nemčinárku dostal suplovať nemecký jazyk do I.A triedy. Najprv som mal z toho obavy, lebo som predsa len učiteľ 5.-9. ročníka a neučím nemčinu. Obavy ale zo mňa rýchlo opadli po otvorení dverí, keď na mňa hľadeli úprimné a nevinné očká užasnuté tým, že prišiel „ujo učiteľ“ a nie ich milovaná pani učiteľka – nemčinárka. Musím sa priznať, že ešte predtým som sa jej opýtal, čo mám na hodine za ňu robiť. Jej rada znela: „Povedz im, aby Ti predviedli, čo vedia.“ Po vyrieknutí tohto želania, po veľmi krátkom váhaní, sa pred tabuľou objavil prvý odvážlivec.
Dievčatko po chvíli nakreslilo za tabuľu naučený obrázok a ostatní hádali jeho nemecký názov. Postupne sa za tabuľou objavovali nenapodobiteľné obrázky zubov, oka, nohy... Po nesprávnom hádaní zaznelo z úst malého maliara nie škodoradostné, ale úprimné - „nein, falsch,“ a keď sa objavilo konečne to správne, bolo počuť pre hádajúceho aj to vytúžené - „ja, richtig“. Vtedy sa neuveriteľne rozžiarili očká toho, čo to uhádol a hrdý kráčal za tabuľu nakresliť to, čo ostatní čo najneskôr uhádnu.
Zrazu ma napadla myšlienka, čo sa stane, keď za tabuľou nebude nakreslené nič. Oči mi padli na malú, usmievavú, copatú slečnu . Nebolo ju treba ani dlho prehovárať, šibalsky sa usmiala a bežala za tabuľu. S dokonalým hereckým majstrovstvom zvládla robiť sa, že niečo kreslí a keď vyšla spoza nej, vytrvalo s „maskou“ na tvári opakovala- „nein falsch, nein falsch“. Došlo až k tomu, že naučené názvy vecí sa začali opakovať a ostatní sa začali navzájom upozorňovať- „to už predsa bolo!“ Ich bezradnosť nemala konca. No po mojom vyhlásení, kto príde nato, čo je za tabuľou, je najšikovnejší, najbystrejší z triedy, spozorneli a po mnohých márnych pokusoch a sklamaniach sa predsa len ozvalo z úst drobného chlapčaťa sediaceho v prvej lavici- „celkom nič!“ Ostatní užasli, aké to bolo jednoduché, ale vzápätí som užasol aj ja, pretože hneď na to sa ozval odborný, fundovaný preklad iného chlapčaťa - „gar nichts!“ Ten sa mi priznal, že aj keď sa toto spojenie ešte neučili, on to vie zo satelitných programov vysielaných v nemčine. A to ešte nebolo ani z ďaleka všetko, čo mi prváčikovia predviedli! Prišla na rad aj nemecká pesnička s nenapodobiteľným a krásnym prevedením, doplneným o rôzne pohyby rúk a mimiku. Po vyčerpaní nemeckého repertoáru dokonca aj slovenská pesnička - „Keď si šťastný tlieskaj rukami, keď si šťastný..., ktorú mi spontánne spievali sediac pred lavicami na zemi. Tlieskal som šťastný spolu s nimi, kým ma z krásneho sna nevytrhol neúprosný školský zvonec, ktorý ohlásil koniec neuveriteľnej hodiny. Ďakujem touto formou kolegyni nemčinárke, ale hlavne prváčencom, že som sa po piatich , a teraz to už s určitosťou viem povedať „hluchých rokoch“ utvrdil v tom, že „byť učiteľom je úžasné!“
| ||
